Božia perspektíva Andreasa Gefellera

Andreas Gefeller - SUPERVISIONES

Vzrušujúca perspektíva fotografií významného súčasného nemeckého fotografa Andreasa Gefellera je očarujúca svojou zaujímavou, takmer až iluzionistickou estetikou. 

Gefeller jedinečným spôsobom predostiera iné vnímanie reality. Ide o skutočný alebo virtuálny svet? Je to precízne dokumentovaná realita alebo sú to fiktívne, abstrahujúce kompozície?
Veľký záujem nielen odbornej verejnosti vzbudil jeho koncept s názvom "Supervisions". Keď sa pozeráte na jeho diela z tejto série, spočiatku k nim pristupujete ako k čisto abstraktným, silne výtvarne pôsobiacim fotografiám s osobitou geometriou. Nehľadáte v nich nič konkrétne. Oslovia vás vďaka svojej estetickej usporiadanosti. Po chvíli však zneistiete, pretože na fotografiách objavíte a dekódujete konkrétne detaily a vaše sprvu pasívne vnímanie sa preklopí a vy sa odrazu stávate detektívom, ktorý chce stoj čo stoj zaistiť aspoň v mysli čo najviac stôp z miesta činu. Potom vám to dôjde, pochopíte, že to, na čo sa pozeráte, nie je počítačovo manipulovaná abstraktná fotografia, ale naopak, veľmi precízne nasnímaný veľký kusisko reality – reálneho priestoru. Akurát nám ju Andreas Gefeller predostiera spôsobom, akým ju nikto z nás nikdy nemôže vidieť. Ani on sám. 

"Gefeller simuluje boží pohľad." - European Photography
"Mystérium týchto obrázkov tkvie v tom, že vytvárajú pozorovateľa, ktorý je nereálny." – Rheinischer Merkur
 

 Posúďte sami: Napr. vo fotografii bez názvu (ministerstvo) – Untitled (office), ktorú tvoria vertikálne línie a malé voľne obdĺžniky rovnakej veľkosti, ktoré strieda pás tvorený modrými obdĺžnikmi, identifikujeme v detaile, že ide o pohľad do vnútra budovy, na opakujúce sa chodby a dvere do miestností na všetkých jej poschodiach. Jediným pohľadom "zvonka", akoby sme vďaka nejakému zvláštnemu kúzlu mohli vidieť celú budovu bez jej vonkajšej steny, nám Gefeller ponúka nový rozmer videnia. 

 

 Rovnakým spôsobom ponúka mnohé ďalšie pohľady - na priestranstvo parkoviska, hľadiska športovej arény, priestoru vyprázdnených panelákových bytov, či kostola s priľahlým pozemkom, alebo pohľad do vnútra budovy akadémie. Gefeller až kartografickou technikou, mravčou prácou krok za krokom sníma, mapuje, skenuje maloformátovým fotoaparátom vybraný priestor. A potom stovky týchto záberov prácne spája v počítači. Z fotografií, na ktorých verne, do detailov presne zdokumentoval daný priestor, vytvára svoj superpohľad. Ide o veľmi špecifický spôsob, ktorý by bez digitálnej technológie sotva mohol vzniknúť.

 Ak vás tento článok zaujal a chcete sa dozvedieť viac o tvorbe Andreasa Gefellera, jeho domovskú stránku nájdete tu: http://www.andreasgefeller.com/

V krátkom videu uvidíte aj spôsop ako Gefeller svoje zábery sníma.

Najstaršia fotokomora.

Keď si Joseph Fortuné Petiot-Groffier (1788-1855) v roku 1840 zariadil svoje fotolaboratórium s priľahlou komôrkou určenou na vyvolávanie, istotne netušil, akú veľkú hodnotu raz bude mať každá vec, každučký predmet, ktorý sa v tom priestore nachádza. 

Petiot-Groffier, právnik s politickou kariérou a úspešný podnikateľ vlastniaci viacero podnikov mal veľkú záľubu vo fotografovaní. Nepreslávil sa však svojim fotografickým dielom ale vďaka náhlej a záhadnej smrti vo svojej fotokomore, ktorá vyvolala zdesenie a strach u jeho blízkych. Tí dali z obavy o svoje zdravie a životy ihneď po jeho smrti v roku 1855 vchod do obidvoch prepojených miestností fotolaboratória zadebniť. Je možné predpokladať, že náhlu smrť Josepa Fortuné Petiot-Groffiera skutočne spôsobili nevhodne použité chemikálie. 

Akokoľvek, nasledovné generácie, ktoré obývali tento dom v blízkosti francúzskeho mestečka Chalon-sur-Saône,  nechávali dvere z bezpečnostných dôvodov stále zadebnené. Súčasný majiteľ si bol vedomý, že na druhom poschodí svojho domu, ukrýva pravdepodobne jeden z najväčších fotografických pokladov a preto v roku 2007 kontaktoval neďaleké Niépceovo múzeum v Saint-Loup de Varennes.  A tak sa po viac než 150 rokoch opäť otvorili dvere do fotolaboratória, ktoré je len o rok mladšie ako samotný objav fotografie. Celkom nedotknutých tam stálo stovky fliaš s chemikáliami, knižky, rôzne nástroje a objektívy. Dokonca aj fotoaparáty pre záznam obrazu technikou daguerreotypie a kolódiového procesu, čo boli prvé rozšírené postupy fotografie. 

Fotografie z inventarizačných prác si môžete prezrieť na flickri v galérii domu Niécephora Niépcea na adrese: 

http://www.flickr.com/photos/maisonnicephoreniepce/sets/72157622724275698/

http://www.flickr.com/photos/maisonnicephoreniepce/4071897322/

http://www.flickr.com/photos/maisonnicephoreniepce/

Pôvodnú správu o objave si môžete prečítať na stránkach múzea Niécephora Niépcea tu:

http://www.photography-museums.com/pagus/pagus-evehome.html

 Wim Wenders a jeho zvláštne a tiché miesta.

Ak máte radi fotografiu a miesta zvláštne a tiché, nemali by ste si nechať ujsť rovnomennú fotografickú výstavu Wima Wendersa Places, strange and quiet, ktorá je práve inštalovaná vo viedenskej OstLicht galerie. 5. októbra bola vernisáž, ktorej sa zúčastnil aj  Wenders spolu so svojou manželkou, fotografkou Donatou Wenders. A keďže Viedeň je z Bratislavy, čo by človek kameňom dohodil, Salón fotografie bol pri tom. 

Kamarátka označila film Wima Wendersa Nebo nad Berlínom za ten najčudnejší film, aký si kedy obľúbila. Je to tak. Wenders nás aj vo fotografii oslovuje svojou čudesnou, zvláštnou a napriek tomu atraktívnou poetikou – atmosférou ticha, bizarnosťou, kde nevyslovené, avšak prítomné obsahy inšpirujú na zamyslenie. Jeho obrazy sýtia nášho ducha vyhladovaného povrchnosťou našej doby. 

Aj vo svojej fotografickej tvorbe ostáva Wenders verný svojmu spôsobu videnia a interpretácie sveta – videného a zažitého. Celkom dobre sa mu darí svoje myšlienky a skúsenosti sprostredkovať alebo ešte lepšie – ponúka nám náš vlastný zážitok z miesta-bytia na zemi.

Vyše 40 veľkorozmerných fotografií, z ktorých najväčšia má 204,5 x 505,5 centimetrov, vás uchváti. A pritom sa nevnucujú, nie sú megalomanské ani inak nepatričné.  Ako sám Wenders v rozhovore pre Der Standard vraví: "Som ako interpret. Tak presne, ako je to len možné, dávam ďalej to, čo mi miesto porozprávalo a dúfam, že divák bude mať rovnakú vôľu, schopnosť a chuť načúvať. Miesta, ktoré nachádzam, ma oslovili a chcem, aby oslovili aj diváka. Preto robím fotografie, predovšetkým panorámy také veľké, niektoré dlhé až 5 metrov: aby boli ľudia pri pozorovaní scenérie v múzeách a galériách vystavení podobnému zornému uhlu. Pred malou fotografiou nejakého miesta je človek príliš veľký. Pred veľkou fotkou sa stáva rovnako malým, ako som bol aj ja, keď som v tej krajine stál."  

Krajinné obrazy, ktoré fotografuje, nachádza Wenders na cestách. Často vraj na prechádzke na také miesto zablúdi, miesto si ho pritiahne, rokmi si už pre ne vyvinul istý zmysel. Kým filmy točí digitálnou technológiou, fotografuje výlučne na analóg  a používa len pevné sklá. V digitálnej fotografii vidí prostriedok, "ktorý ničí našu pamäť, otvára dvere zabúdaniu". "Pri akte fotografovania sú pamäť, imaginácia, túžba, predstava dôležité. Keď človek sníma fotku na analóg, kým ju spracuje – vyvolá, žije obraz v jeho spomienkach alebo predstave. Inak je to s digitálom – výsledok môže človek vyhodnotiť už o krátku chvíľu – okamžite vidí, či sa fotka vydarila a miesto sa tak ihneď stáva produktom v obraze." Tajomstvo už nevydá, dialóg je tým ukončený.

  

Výstava potrvá do 17. novembra 2012. Sprístupnená je od stredy do soboty v čase od 12.00 do 18.00.

OstLicht galerie je novým projektom Petra Coela, významného Leica-zberateľa, ktorý už desať rokov úspešne vedie fotografické centrum WestLicht, kde sa okrem trvalej expozície historickej fototechniky, ktorú tam nájdete, konajú významné medzinárodné výstavy a dvakrát do roka aj WestLicht Photographica Auction, zberateľská aukcia fotografií a fotografickej techniky. Galéria OstLicht sa nachádza v rozsiahlej historickej industriálnej Ankerbrotfabrik, ktorá pripomína našu "nebohú" Cvernovku. Vo fabrike sa nachádzajú aj ďalšie súkromné galérie a výtvarnícke ateliéry. Je ironickou náhodou, že OstLicht galerie bola otvorená 4. júna 2012, v deň, keď médiá na Slovensku práve informovali o definitívnom ortieli mestskej časti Ružinov nad Cvernovkou. A následne ju aj zbúrali. Ak sa však chcete pozrieť ako môže moderný kultúrny život skvele fungovať v historickej fabrike, určite sa vyberte omrknúť Ankerbrotfabrik. 

Koštovka z vystavených fotografií tu.